Jeden deň v prvej bojovej línií zvanej integrácia na Slovensku

(..dnes to bez emócií nešlo, tak sa vopred ospravedlňujem za istý ironický podtón, ktorý sa nesie celým článkom, dúfam, že to zoberiete s nadhľadom...)

Mal to byť po dlhšej dobe konečne trochu oddychovejší deň, alebo aspoň poldeň. Veď zúčastniť sa na konferencii a počúvať príklady dobrej praxe, bude príjemná vzdelávacia a prevažne sediaco-počúvacia činnosť, nevyžadujúca od nás žiadne aktívne riešenie klientovej akútnej situácie. No rovnako, ako sú tieto predstavy krásne, sú asi v našej práci aj nedosiahnuteľné.       

 

 

Takto to robíme my vo Švédsku

Začalo sa to už len samotnou konferenciou, kde nám prišli prednášať zo vzdialených krajín (napr. Švédsko, konktrétne mesto Åre) o tom, ako sa im tam pekne darí integrovať utečencov. Ako pracujú s verejnosťou, chodia klopať ľuďom na dvere aby ich informovali, že o pár týždňov budú mať nových afgánskych susedov s odporúčaním, nech sa pri akýchkoľvek otázkach obrátia na ich organizáciu. O tom, ako nových klientov príde privítať na letisko niekto z ich kultúry, ktorý už vo Švédsku žije istý čas. O tom, ako vstúpia do svojho nového domova rozvoniavajúceho ich domácim afgánskym jedlom, ktoré navaril ďalší dobrovoľník. O tom, ako im pracovníci povedia: „Ste tu, aby ste začali nový život. Vieme, čaká nás dlhá cesta, ale nechajme to na zajtra. Teraz si oddýchnite.“

 

 

 

Takto to zase funguje na Slovensku

A vám v hlave ide pri týchto všetkých ideálnych predstavách – kiež by sme si aj my mohli dovoliť tento luxus. Už vidím, ako mám čas pracovať so susedami a pripravovať ich na možno netradičnejšieho podnájomníka. Už vidím, kde zoženieme ľudí z ich kultúry, ktorí budú mať čas ísť v konkrétnu hodinu privítať nového klienta na Bratislavskú Hlavnú stanicu (pričom jej priestory sú asi veľavravnejšie privítanie na Slovensku ako vôňa toho najlepšieho koláča). Áno, máme k dispozícií dvoch kultúrnych mediátorov, ale len na čiastočný úväzok, a keď sa spolu nedohodneme vopred na konkrétnom termíne, tak nemajú čas, pretože majú svoju vlastnú prácu. A ako sa máme dohodnúť na konkrétnom termíne, keď o príchode samotného nového klienta sa často dozvieme len pár dní vopred a je na nás, aby sme mu našli ubytovanie (no skúste za pár hodín nájsť komerčné ubytovanie človeku v Bratislave, tak najlepšie okolo 150 eur mesačne). Už vidím, ako im odovzdávame kľúče od ich nového bytu, ktorý je uprataný, nechýba v ňom žiadne vybavenie a je za prijateľný nájom. Už vidím, ako im hovoríme: „Teraz si môžete na chvíľku oddýchnuť.“, keď vieme, že majú práveže len 6 mesiacov na to, aby sa natoľko naučili po slovensky, aby si našli prácu, lebo po uplynutí tejto doby už nebudú dostávať finančnú podporu z projektu (ktorá je nižšia než minimálna mzda).

Vo Švédsku sa im to hovorí, keď majú podporu dva roky a finančný príspevok nejde len z projektu, ale aj od štátu. To sa im hovorí, keď tam nie sú personálne poddimenzovaní a majú ľudí a financie na to, aby varili každému novému klientovi večeru na privítanie. (na ilustráciu – máme na starosti vyše 80 klientov a v kancelárií je nás doslova dva a pol, keďže ja som na polovičný úväzok).

Aj my by sme si chceli dovoliť ten luxus. Ten luxus, v ktorom by sme mohli robiť naozaj svoju prácu, venovať sa komplexnej integrácií, neformálnym a vzdelávací aktivitám a nie donekonečna riešiť akútne existenciálne situácie klientov.

Z konferencie do terénu

Takže, keď vám na takejto konferencii, ktorá vám prinesie viac frustrácie ako jedno sociálne poradenstvo s komplikovaným klientom, zavolá zrazu klientka, zbierate chvíľku energiu, kým hovor zdvihnete. Volá vám matka štyroch detí, ktoré bývajú v Bratislave asi dva týždne aj s cestou, že jedno jej dieťa musí ísť na pohotovosť. Vy ste na konferencii, ísť za ňou rýchlo momentálne nemôžete. Nakoniec sa podarí zmobilizovať ochotného suseda a už je aj dieťa hospitalizované na Kramároch na infekčnom oddelení. Tým, že má status doplnkovej ochrany, má špeciálnu zdravotnú kartičku, ktorú väčšina doktorov vôbec nepozná a vyžaduje si špeciálne vykazovanie úkonov. Uvidíme, ako to dopadne s tou hospitalizáciou... Musím však povedať, že poznám aj zopár ochotných doktorov, ktorí napriek tomu, že im z práce s takýmto pacientom vyplýva administratíva navyše, sú ochotní prijímať nových, dokonca aj takých, ktorí nespadajú do ich rajonizácie. 

Medzičasom zvoní telefón druhej kolegyni, že s jedným klientom je zle, možno si chcel až siahnuť na život. Tak aspoň radíme, nech sa nakontaktuje na iného klienta, ktorý pochádza z toho istého štátu a pomôže mu dostať sa na ubytovňu.

A toto riešite počas toho, ako vám Švéd rozpráva o ich dokonalej integrácií, tam, kde majú na to dosť ľudí a peňazí, neuvedomujúc si, že my sme tak hlboko a tak inde, že by to asi dlho rozdýchaval, keby sa dozvedel o našich podmienkach, v ktorých integrujeme my. Možno je dobre, že o tom nevie.

Po obede idete k ďalšej klientke dať podpísať žiadosť o vydanie tzv.  „potvrdenia o osobných údajoch”, ktoré nahrádza náš rodný list, aby ste pomohli matke vybaviť prídavok na dieťa. Už vidím, ako znova na úrade vysvetľujem, že napriek tomu, že to ako náš rodný list nevyzerá, je to tlačivo vydané migračným úradom a naozaj tento dokument nahrádza. Niekedy sa však podarí natrafiť na naozaj ochotného zamestnanca, ktorému keď vysvetlíme o koho sa jedná a s akými tlačivami sa pracuje, dokáže pomôcť veľmi efektívne bez zbytočných rečí. Dokonca dokáže zaškoliť aj svojich ďalších spolupracovníkov, pretože už má potrebnú skúsenosť. Je to vlastne všetko o informovanosti. Akonáhle máme o niečom istú vedomosť, stáva sa to pre nás zrozumiteľnejším, čitateľnejším, a tým pádom sa zmenšuje aj priestor pre vznik podozrievavosti, neochoty a strachu z neznámeho. 

Konečne to mám popísané a prichádzam do kancelárie, kde už na mňa čaká klient, s ktorým mám dohodnuté pracovné poradenstvo. Len čo skončíme so spisovaním životopisu, už mi volá kolegyňa, či by som nemohla ísť do Petržalky vyzdvihnúť mamu toho dieťaťa, čo je na Kramároch a zaviesť ju k nemu, aby mu mohla priniesť veci. Beriem teda auto a vydávam sa do bludiska zvaného Petržalka. Nalodím mamu aj s najstaršou dcérou a vyrážame na cestu na Kramáre. Na jednej križovatke omylom zle zablikám a letmý pohľad do zrkadla mi prezradí, že zrovna za mnou stoja policajti. Asi v nich vzbudil tento môj čin pozornosť, a tak máme stálych nasledovateľov skoro až do nemocnice.

Chvíľku nám trvalo, kým sme našli oddelenie, na ktorom chlapec ležal, lebo sme sa s matkou kvôli komunikačnej bariére nepochopili. Dovnútra pustili iba matku, tak sme aj s najstarším súrodencom museli počkať pred oddelením. Po asi hodine sme sa mohli vrátiť do auta a absolvovať znova cestu do Petržalky. A potom konečne domov.

Každodenná výzva

Pozerám na hodinky. Zase ďalší nadčas. Povzbudí ma aspoň myšlienka na zajtrajšiu supervíziu. Štartujem motor a snažím sa dnešok pustiť z hlavy. Treba si aj oddýchnuť a nabrať sily. Veď zajtra je nový deň, ktovie s čím sa stretneme tentoraz. V tejto výzve, s názvom integrácia na Slovensku, to človek totiž nikdy nevie vopred povedať.

Jedno je však isté: dovtedy to budem robiť, pokiaľ v tom budem vidieť zmysel. A ten zmysel tam dokážem nájsť, aj keby to mali byť iba najdrobnejšie úkony, ktoré pomohli čo i len jednému klientovi posunúť sa vpred.

 

Hana Paulovičová, sociálna pracovníčka