BIELA VRANA

 

Porozprávala som sa s Emíliou Trepáčovou, skúsenou sociálnou pracovníčkou v integrácií ľudí s udelenou medzinárodnou ochranou na Slovensku (azyl a doplnková ochrana), ktorá je držiteľkou ocenenia Biela vrana. V čase nižšie priblížených udalostí pracovala v integračnom projekte Rafael III v Slovenskej katolíckej charite.

 

Predtým, ako si sa dozvedela, že budeš držiteľkou ocenenia Biela vrana, vedela si, čo to je? 

Áno, poznala, avšak okrajovo. Bolo mi to známe, ale nesledovala som to nikdy detailne. Len som vedela, že sa touto cenou oceňujú ľudia v spoločnosti za nejaký spoločenský/prosociálny čin, prevažne som si to však spájala s ocenením za boj s korupciou, klamstvom v spoločnosti, odhalením nekalých postupov alebo činov a pod., kedy konkrétna osoba, ktorá takéto ocenenie získala, sa prejavila statočne a odvážne v tom, že poukázala priamo, nejakým skutkom, na to, že sa v spoločnosti niečo "nemorálne, nesprávne" deje a bojovala za spravodlivosť a "správnu" vec. Správnu vec myslím v zmysle presvedčenia s hodnotami, morálkou, pravidlami alebo normami spoločnosti.

Za čo ste s klientkou získali toto ocenenie?

Existujú rôzne témy a činy, pre ktoré konkrétne osoby/laureáti a laureátky Bielej vrany za všetky tie ročníky takéto ocenenie získali a preto sa vyjadrím iba k udalostiam, ktoré predchádzali môjmu a klientkinmu oceneniu - cenu sme získali za vzájomnú solidaritu a toleranciu, čo znamená, že sme pri sebe nielen stáli a pomáhali si, ale aj preto, že sme napriek strachu a obavám vystúpili s konkrétnou témou a boli ochotné na ňu poukázať, bojovať s ňou, resp. proti určitej forme extrémizmu.

Poukázali a bojovali sme s fyzickými a verbálnymi útokmi a napadnutiami, ktoré sa nás osobne a priamo týkali a to len pre inakosť, rôznorodosť, inú farbu pleti a náboženstvá alebo, že takýmto osobám človek pomáha. Rovnako prostredníctvom výstupov v médiách alebo nahláseniach na polícií, ale aj preto, že sme sa jedna druhej vedeli zastať a podporiť sa v týchto ťažkých situáciách. Myslím si, že ocenenie sme získali za to, že sme v tejto konkrétnej skúsenosti a téme neboli ľahostajné, ale odvážne, poukázali sme na to, s čím nesúhlasíme alebo čo by sa v spoločnosti nemalo diať a dopustiť, aj napriek tomu, že to bolo veľmi náročné. Samotné ocenenie bolo za prejav odvahy a statočnosti v akejkoľvek forme.

Ak by si bola ochotná, vedela by si popísať ten deň a udalosti, ktoré musia (bohužiaľ) predchádzať tomu, aby človek takéto ocenenie získal?

Klientka bola niekoľkokrát verbálne aj fyzicky napadnutá počas roku 2015-2016, dokonca sa podávalo aj trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Týchto niekoľko napadnutí predchádzalo asi najväčšiemu a zatiaľ poslednému útoku, ktorý sa stal jedného dňa v piatok, keď bolo potrebné ísť s klientkou a jej synom k detskej lekárke, keďže mal niekoľko somatických prejavov a zdravotné komplikácie. Nakoľko sa niekoľko z týchto útokov odohrali v nemenovanej časti BA, tím projektu Rafael III sa rozhodol, že klientka nemôže ísť sama, ale zabezpečíme jej asistenciu a doprovod, keďže mala strach.

Zaparkovala som auto kúsok od ambulancie lekárky, išli sme pešo cez panelákové domy a rozprávali sme sa. Ja som jedným okom sledovala okolie, či náhodou nebude niekto podozrivý alebo nebezpečný pri nás (pod podozrivou a nebezpečnou osobu mám mysli človeka prejavujúceho nenávisť voči inakosti). Myslím, že to bola naozaj náhoda, že práve v tej chvíli stála akási partia mužov kúsok od ambulancie lekárky, avšak neprikladali sme im význam, keďže sa na nás ani nepozerali ani si nás nevšímali. A taktiež boli niekoľko metrov od nás vzdialení.

Avšak, zrazu sa jeden muž začal presúvať, akoby s nami, resp. popri nás a striehol pohľadom priamo na nás. Približoval sa veľmi ticho, nepozorovane, ale periférne som si ho všimla a pozrela sa na neho. On sa blížil k lemu budovy ambulancie, kde boli kamene a začal ich zbierať. Popri tom ako k nim kráčal, verbálne a veľmi vulgárne klientke nadával. Keď mal niekoľko kameňov v ruke, začal ich mieriť na klientku (akoby zameriavať, aby čo najpresnejšie trafil cieľ) a potom ich z celej sily začal hádzať, popritom stále nadával.

Snažila som sa tomu mužovi povedať, aby prestal, a aby tie kamene nezbieral, ale nepočúval ma. Postavila som sa pred klientku, aby som ju chránila, a hovorila som útočníkovi aby nehádzal kamene a prestal, mala som tiež zdvihnuté ruky. On však napriek tomu neprestal a kamene hádzal. Všetko sa odohralo veľmi rýchlo a je náročne popísať všetko do detailov. Keď som videla, že sa blíži k ďalším kameňom a začína ich zbierať, povedala som klientke, aby so synom utiekla a schovala sa. Klientka ,chytila syna za ruku, rozbehla sa, začala utekať a schovala sa za roh ambulancie, našťastie vbehla do vnútra a ja som potom utekala za ňou, útočník však tiež.

Postavila som sa do dverí, aby ich nemohol otvoriť, lebo sa chcel dostať dovnútra. Keď videl, že mu to nedovolím, začal mi verbálne nadávať, napľul mi dvakrát do tváre a keď som to už nevydržala a jemne rukou som sa ho dotkla hrude aby odomňa odstúpil, vtedy ma dvakrát udrel do tváre. Jeden pán bol kúsok od nás, všetko videl aj počul, ale pokiaľ ma útočník neudrel, dovtedy nezasiahol. Až keď ma fyzicky napadol, vtedy ten pán priskočil a začal útočníkovi dohovárať, resp. na neho kričať, čo si dovoľuje napadnúť ženu a podobne. Potom sa útočník rozbehol a utiekol preč. Keďže dvere do ambulancie lekárky boli sklenené, syn klientky všetko videl. Klientka celý čas plakala a mala nesmierny strach.

Slová útočníka ("vypadnite odkiaľ ste prišli, čierna p.... , moslimka, ty k..... že im pomáhaš a pod.) syn klientky a aj klientka počuli, všetkému veľmi dobre rozumeli. Syn klientky mal obrovskú traumu, nastúpili psychosomatické prejavy, ako aj dočasné pomočovanie sa, zlé sny, strach z vysokých mužov a podobne. Bolo potrebné zmeniť detskú lekárku a aj materskú škôlku v konkrétnej mestskej časti do inej. Hneď po útoku sa privolala polícia, vypovedalo sa na policajnej stanici, vyšetrovanie sa podstúpilo  na krajské riaditeľstvo policajného zboru SR - odborníci/vyšetrovatelia z odboru extrémizmu a diváckeho násilia, avšak do dnešného dňa sa útočník nenašiel. Niekoľko hodinové vypovedanie na policajnej stanici, prehľadanie miesta činu, a pod. nič nebolo dostačujúce, nič nepomohlo k nájdeniu útočníka.

Fúha, to bolo naozaj ťažké, oceňujem tvoju odvahu a to, že si vedela tak rýchlo reagovať. Čo ti počas toho celého prebiehalo hlavou?

Osobne som si myslela, že mne (Slovenke) sa nič nestane, že si útočník nedovolí napadnúť aj mňa, aj preto som riskovala a postavila sa medzi útočníka a klientku. Avšak bol to omyl, bola som napadnutá aj ja, a to len preto, lebo som sa jej zastala a pomáham jej (a nielen jej).

Chcela by som však vyzdvihnúť, že nám v tomto konkrétnom prípade pomohlo niekoľko ľudí, za čo sa chcem aj poďakovať. Neboli sme na to sami. Išlo nielen o pani lekárku a sestričku a ich podporu a reakciu hneď po útoku, ale aj skvelý prístup špecializovaných kriminalistov z krajského riaditeľstva PZ SR počas výpovedí a vyšetrovania, ale aj odborný tím projektu Rafalel III. Slovenská katolícka charita, a teda moje kolegyne, plus právničky z Ligy za ľudské práva, ktoré nás zastupovali, taktiež blízke okolie a klienti, ktorí sa o tom dozvedeli. V neposlednom rade aj časť verejnosti, ktorá reagovala na základe toho, že sme s týmto problémom vystúpili v médiách, plus podpora a nesúhlas s takýmito činmi konkrétneho denníka, ktorý o tom začal písať. Samozrejme neskôr aj organizátori a porota Bielej vrany, ktorá nás podporila a vybrala na ocenenie. Ak som na niekoho zabudla, veľmi sa ospravedlňujem. Podporu sme mali, aj keď samozrejme vyskytli sa aj neprajníci a negatívne ohlasy a reakcie. Tie však teraz už ignorujem. Podstatné je, že všetkých tých, ktorých som spomenula, stáli pri nás a podali pomocnú ruku v rôznych formách, za čo veľmi pekne ďakujem.

Chcela by si ešte niečo ľuďom odkázať? 

Čo by som chcela odkázať ostatným/resp. určitej časti verejnosti - možno aby podali pomocnú ruku, keď to treba, neboli ľahostajní a nevšímaví, aby sa viac zamýšľali nad problémami spoločnosti, boli viac empatickejší a neodsudzovali na základe inakosti, neznámeho alebo nedostatku informácií. Nemusíme byť všetci medzi sebou kamaráti, ale mali by sme sa vzájomne rešpektovať, mať súcit a úctu k sebe, pretože sme všetci ľudské bytosti. Každá ľudská bytosť si zaslúži rešpekt a úctu. Sme si všetci rovní, aj keď sme každý iný.

Želám si, aby sa v budúcnosti ocenenie Bielej vrany udeľovalo čo menej. Nie preto, že by nebolo dôležité poukázať na takéto činy, ale v nádeji, že sa takéto činy vôbec diať nebudú.

Hana Paulovičová

 

 

 

„...cenu sme získali za vzájomnú solidaritu a toleranciu... a že sme napriek strachu a obavám vystúpili s konkrétnou témou na verejnosť.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

„...popri tom ako k nim kráčal, verbálne a veľmi vulgárne klientke nadával. Keď mal niekoľko kameňov v ruke, začal ich mieriť na klientku a potom ich z celej sily začal hádzať, popritom stále nadával.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

„Želám si, aby sa v budúcnosti ocenenie Bielej vrany udeľovalo čo menej. Nie preto, že by nebolo dôležité poukázať na takéto činy, ale v nádeji, že sa takéto činy vôbec diať nebudú.“