Ako pomáha KtoPomôže?

 

Porozprávala som sa s Miškou Pobudovou, koordinátorkou iniciatívy KtoPomôže, o tom, čo všetko táto práca obnáša, aké boli jej predstavy na začiatku, ako to celé funguje a čo môže človek urobiť, keď sa chce pripojiť.

Vedela by si opísať, ako iniciatíva KtoPomôže vznikla?

Iniciatíva vznikla v apríli 2015, podnetom od členov Spoločenstva Ladislava Hanusa. Cítili, že sa v ich okolí rieši situácia v Iraku a Sýrií, no spoločnosť ako taká, túto situáciu nereflektovala. Keď sa pozreli do susedných krajín, videli, že v Česku a Poľsku prebiehali petície, ktoré vyzývali buď ku koncu vojny, alebo konkrétne k presídleniu utečencov. Boli to však len petície, a to sa im nezdalo dostačujúce. Hľadali spôsob ako takejto iniciatíve dať pridanú hodnotu. Uvedomili si, že najlepší spôsob bude ten, keď budú ľudia vyzvaní ku konkrétnemu prísľubu zaangažovania sa do celého procesu. Vznikla teda beta verzia stránky, ktorá komunikovala, že sa hľadá 1000 dobrovoľníkov, ktorí by boli ochotní pomôcť pri integrácií 100 rodín presídlených zo Sýrie a Iraku a keď ich nájdeme, tak budeme apelovať na vládu, aby ich sem presídlila.

Po tom, čo sme to v apríli rozbehli, sa na to nabalilo celkom rýchlo veľa publicity, my sme v podstate nemali žiadnu platenú reklamu, šírili sme to len v našich kruhoch a po sociálnych sieťach. Šlo to však ako víchor, ani sme sa nenazdali a zrazu bolo prihlásených 500 ľudí. A to sme si na začiatku hovorili, či tam radšej nedáme len 100 ľudí, veď viac sa nám nikdy nepodarí získať. No vraveli sme si, že veď 100 je málo... Teraz, keď sa takto na to spätne pozerám, tak sa na tom smejem. Nakoniec sa nám teda podarilo stanovený limit 1000 ľudí dosiahnuť. Zaujímavé však je, že keď sme to v apríli rozbiehali Európa ešte vôbec tak tému utečencov neriešila, v porovnaní s tým, čo prišlo v lete, keď to celé vypuklo. Zrejme práve tá „horúcosť“ témy mnohonásobne pridala projektu na popularite.

Ako si sa k tomu dostala ty?

Ja som sa v k tomu dostala v bode, keď sa to celé iba rozbiehalo, aj text stránky bol ešte trochu iný, no myšlienka bola rovnaká. Základ kampane prezentovali na Bratislavských hanusových dňoch a ja som im vtedy ponúkla svoju pomoc. Asi do dvoch týždňov som to už v podstate koordinovala ja, pretože v tom nebolo zaangažovaných veľa ľudí. Nemali sme predstavu, čo z toho vznikne. Keďže som však predtým bola rok v Jordánsku, kde som získala veľa Irackých priateľov, bola mi táto téma veľmi blízka a odkedy som sa vrátila domov, hľadala som možnosť ako pomôcť  utečencom. No a zrazu prišla ku mne táto myšlienka, ktorá mi doslova sadla ako „riť na šerbel“.

Čo musím spraviť, keď sa chcem prihlásiť ako dobrovoľník?

Na webstránke klikneš „Chcem sa zapojiť“ a potom vyplníš pomerne podrobný dotazník, s čím konkrétne chceš pomôcť. Ak chceš napr. pomôcť s bývaním, tak sa ťa tam spýta, či práve s prispievaním na bývanie, alebo hľadaním bývania alebo priamo ponúkaš ubytovanie u seba doma. Potom tam zadávaš počet ľudí, či len pre muža alebo ženu, rodinu, na ako dlho, či za to chceš peniaze alebo to chceš spraviť zadarmo... Dotazník bol asi tisíckrát spripomienkovaný nami všetkými, takže je pomerne podrobne prepracovaný.

Ako to celé prebieha?

Funguje to tak, že od ADRY a Marginalu, organizácií zabezpečujúcich integráciu ľudí s udelenou medzinárodnou ochranou na Slovensku (azyl alebo doplnková ochrana) dostaneme zoznam potrieb, s ktorým následne pracujeme. Z databázy si vyberieme dobrovoľníkov, ktorí by nám profilovo sedeli a zavoláme si ich na screening. S každým sa porozprávame na pohovore, a potom si z nich vyberieme a zavoláme ich na tréning.

Na tréningu im najskôr vysvetľujeme celý dobrovoľnícky program, podpis dobrovoľníckej zmluvy a pravidelné supervízie. Potom im je vysvetlený status utečenca, respektíve človeka s udeleným azylom alebo poskytnutou doplnkovou ochranou, charakteristika cieľovej skupiny, ktorej sa budú venovať, vysvetľujeme im, čo všetko si mohli títo ľudia zažiť pred a po tom, ako prišli na Slovensko, akými úkonmi si prešli. Oboznamujeme ich s integračným procesom, a s organizáciami, ktoré s nimi pracujú a čo im poskytujú. Odkedy sme začali, veľa vecí sa utriaslo. Museli sme vychytať veľa múch a skoordinovať sa, veľa veciam sa už snažíme vyhýbať.

Druhá časť tréningu je vedená odborníkom a pozostáva z rôznych aktivít. Napr sa rozprávajú o tom, ako sa oni cítia keď prijímajú a dávajú pomoc,  pre niektorých je ťažké prijať pomoc, iný zas zažil veľmi pozitívny zážitok, keď mu niekto pomohol a dodnes je za to vďačný...

Nenarážate na ľudí so spasiteľským syndrómom?

Snažíme sa veľa pracovať s motiváciou, všetkých premotivovaných hneď schladíme. Premotivovaný človek môže byť stále dobrým kandidátom, keď je to taký človek, ktorého vieš zreálniť a on to vie pochopiť. Niekoľkokrát sa spolu rozprávame o tom, že budú mať pocit, že investujú do toho veľa a nedostávajú za to nič. Jednoducho do toho musia ísť s tým, že neuvidia žiadny výsledok, pretože tie veci jednoducho trvajú dlhšie ako by človek očakával a chcel. Dôvod, prečo to budú robiť musia teda hľadať sami v sebe, často sa vyjadrujú, že to robia hlavne preto, lebo v tom vidia zmysel. Ponúkajú tomu človeku seba a berú ho na spoločnú cestu, kde možno nemusia vidieť žiadne výsledky, no napriek tomu sa rozhodnú tú cestu podniknúť. Akékoľvek problémy a pochybnosti môžu dobrovoľníci otvoriť na supervízií, kde si to vykomunikujú.

Zistili sme, že je tu naozaj veľa ľudí, ktorí by chceli pomôcť, len je niekedy ťažké nakombinovať  ponúkanú možnosť pomoci a zosúladiť to s potrebami ľudí, s ktorými naši dobrovoľníci pracujú. Napríklad, keď niekto povie, že vie ponúknuť učenie počítačových zručností jedenkrát týždenne, no nenájde sa dostatočný počet ľudí alebo je prioritou nájsť najskôr dobrovoľníka na slovenčinu a až potom, keď sa človek zastabilizuje, môžeme sa zamerať aj na ďalšie možnosti. Organizácie zastrešujúce integráciu na SR, teda tu v Bratislave ADRA,  pokryje ten hlavný základ integrácie a my ho potom vo vzájomnej spolupráci pomáhame dopĺňať a vytvárať takú nadstavbu. Postupne máš už potom aj prehľad o jednotlivých ľuďoch a ich potrebách a vieš im rýchlo nájsť dobrovoľníkov. Napríklad keď vieš, že je tu staršia pani, ktorá by si potrebovala zarobiť a niekto ti ponúkne možnosť malého privyrobenia si občasným poupratovaním jeho domu, tak hneď vieš, že je to šité pre ňu.

S akými problémami sa najviac stretávate u dobrovoľníkov?

Úprimne, je to ťažká otázka, pretože mám pocit, že ak sa nejaké problémy vyskytnú, tak sú skôr našou chybou ako samotných dobrovoľníkov. Práve preto, že si dáme záležať na výbere a máme pomerne kvalitný „surový materiál“, ktorý keď ešte aj vyškolíme, tak k nejakým závažným chybám z ich strany nedochádza. Chyby, ak to teda tak mám nazvať, sa stávajú skôr typu, že ich to prestane baviť alebo stratia trpezlivosť, keď musia dlho čakať „na svojho prideleného utečenca“, a už sa potom nechcú vôbec  zapojiť. No nestávajú sa nám žiadne „hrubky“ spôsobené nesprávnym prístupom dobrovoľníka, napríklad vytváraním konfliktov a podobne. Najčastejšie jednoducho „odpadnú“ , čomu by sme mohli predchádzať pravidelným kontaktovaním dobrovoľníkov z našej strany. No bohužiaľ na to nemáme toľko časovej a hlavne ľudskej kapacity, keďže to prevažne robíme na polodobrovoľníckej báze, trochu pozaplátanej cez nejaké projekty.

Minulý rok to bolo dosť zlé, pretože sme si uvedomili, že na to, aby sme prežili, sme museli túto oblasť trochu zanedbať a venovať sa aj fundrasingu. Samozrejme, kedykoľvek sa nám mohli dobrovoľníci ozvať, no mohlo sa im stať, že sa im od nás nikto aj tri mesiace neozval, pokiaľ sa nevyskytol nejaký problém a tak boli odkázaní viac menej sami na seba. Spätne to vnímam ako zlé, no zároveň viem, že sme sa vtedy inak  rozhodnúť nemohli. Teraz máme situáciu trochu lepšiu, pretože sa nám podarilo získať financie do konca roka 2017 a máme rozpočet pre štyroch ľudí, ktorí sú na rôzne čiastkové úväzky. Vďaka tomu sa môžeme našim dobrovoľníkom venovať oveľa kvalitnejšie, máme už aj kanceláriu, čo je pre nich pevný bod, kam vedia, že môžu za nami s čímkoľvek prísť. Vidím stále miesta, kde by sme náš dobrovoľnícky program mohli zlepšovať. Mohli by sme našich dobrovoľníkov ešte viac vzdelávať a metodicky pripravovať, vidím tam obrovské možnosti, ktoré nevieme teraz úplne pokryť.

Napadá ti nejaký zábavný zážitok, ktorý sa stal pri „dobrovoľníčení“?

Máme jednu dobrovoľnícku rodinu, ktorá je taká „buddy“ rodina jednej rodinke z Afganistanu. Veľmi dobre spolu vychádzajú, rodičia sa spolu bavia a decká spolu hrajú futbal. Stala sa taká zábavná vec, keďže táto slovenská rodina je kresťanská a afgánska je moslimská, že zrazu počuli rozhovor ich detí, , ako sa bavia o hračke a slovenské dievčatko vraví afgánskemu, že to má od Ježiška. To druhé dievčatko sa pýtalo, že kto to je, a rozprúdila sa medzi nimi dlhá diskusia. Bolo to  veľmi sympatické a zábavné vidieť, ako dve malé dievčatká spolu viedli filozofickú debatu takým spôsobom, ako to už len deti vedia.

Ďakujem pekne za rozhovor a držím palce pri ďalšej práci!

 

Hana Paulovičová

 

 

 

 

 

 

 

„A to sme si na začiatku hovorili, či tam radšej nedáme len 100 ľudí, veď viac sa nám nikdy nepodarí získať.“

 

 

 

 

 

 

 

 

„... a zrazu prišla ku mne táto myšlienka, ktorá mi doslova sadla ako „riť na šerbel“.“

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

„Premotivovaný človek môže byť stále dobrým kandidátom, keď je to taký človek, ktorého vieš zreálniť a on to vie pochopiť.“